Kristína Ježovičová dostala svoju prvú nomináciu v Panta Rhei Awards

17. 03. 2024

Dostala si svoju prvú nomináciu na Panta Rhei Awards. Aký je to pre teba ako autorku pocit?

Radostný, ale aj zvláštny, lebo seba ako autorku a svoju tvorbu považujem skôr za niečo alternatívne, niečo cez čiaru a zakázané, aj keď často odeté do komerčného obalu, jednoducho ma nemajú doma ani náhodou všetci. Ľudia odo mňa dostanú väčšinou niečo iné, ako očakávajú, teda pokiaľ ma nepoznajú. Ale čo som tým chcela povedať? Vďaka nominácii azda preniknem do viacerých školských vakov, možno aj pod lavice a žiaci potajme budú čítať knihu, kde sa protagonisti nesprávajú ako totálni slušniaci alebo akoby boli dospeláci v mladom tele. A samozrejme, nebolo by od veci, keby som prenikla ešte viac aj k rodičom a učiteľom.

 

Na konte máš niekoľko desiatok kníh, no takéto oficiálne uznanie prišlo až teraz. Ak teda nerátame veľkú podporu od čitateľov. Myslíš si, že je to taký odkaz sama sebe aj iným, že je dobré zotrvať v tom, čo milujeme, a jedného dňa príde zaslúžené ovocie?

Jasné, že hej. Keď niečo miluješ, nevzdáš sa toho, len preto, že sa ti nie vždy darí. Ako autorka žijem dosť na hrane, hoci som ako človek racionálny typ a do ničoho sa nehrniem, keď čo i len zavetrím riziko. Čo však ako autorka tvorím a robím, neladí s mojím rozumným ja. Som odvážna a nese... nuž nekašlem sa s ničím. Vo svojich textoch chcem byť otvorená. Píšem o veciach, o ktorých by sa vraj písať nemalo (ale vlastne malo) a ešte takým spôsobom, akým sa nepatrí. Niekto iný by si už kládol otázku: „Čo povedia na to ľudia z môjho okolia?“ Ja si len poviem: „Nadstavujem nám i sebe zrkadlo.“ Ak hľadáte príbehy, v ktorých sú ľudia dokonalí, nenadávajú a nemenštruujú, sú bezchybní, u mňa sa ich nedočkáte.

Navyše ťažké témy sa ťažko predávajú, no ja si to ani za ten svet neuľahčujem. Ale aby som nikoho neodradila, myslím si, že aj o hrozných veciach píšem jednoducho a s určitou ľahkosťou. Aj keď sa to ťažko posudzuje z môjho zainteresovaného pohľadu.

Moja spisovateľská cesta bola vždy akási tŕnistá, avšak nie zarúbaná. Nebolo ľahké nájsť vydavateľa, najmä po zmene žánru na tínedžerský. Zažila som niekoľko odmietnutí, sĺz a pádov, no nevzdala som sa. Knihu Nevyslovené niektorí vydavatelia považovali za dôležitú, ale nechceli ísť „do nej“, bola som pripravená vydať ju ako eknihu, no napokon predsa len zafungovalo šťastie (alebo osud?). Nečakala som, že práve táto kniha zapôsobí na toľkých čitateľov. Pravdou je, že pre mňa sú najväčšia podpora a motivácia, ich ohlasy ma držia nad vodou, pomáhajú mi nevzdávať sa a ísť ďalej. Za to im nekonečne ďakujem.

 

V kategórii pre mládež si sa stretla s ďalšími talentovanými autormi. Vládne medzi vami súťaživosť?

Skôr si myslím, že s niektorými, s ktorými som v kontakte, zdieľame pocity, že práve a, žiaľbohu, tínedžerské knihy sú vnímané ako niečo okrajové a neumelecké, niečo, kde sa riešia „len také problémy deciek“ a myslím, že sa snažíme proti tomu bojovať tým, ako píšeme, ako sa venujeme textom, aké slová a snáď aj umelecké prostriedky používame. Súťaživosť nevnímam, skôr sa povzbudzujeme. Rada moje YA kolegyne čítam, je to pre mňa popri stovkách anglických, amerických, nemeckých a iných YA dielach niečo, čo mi je ešte bližšie, keďže píšu príbehy odohrávajúce sa v slovenskom prostredí, o „našich“ problémoch. Sú pre mňa inšpiráciou.

 

Je úžasné, keď sa autori navzájom neberú ako konkurencia a keď si dokážu pomáhať a navzájom sa podporovať. Sú podľa teba na takejto vlne viacerí?

V mori, do ktorého som skočila, to tak je, väčšinou surfujeme na rovnakej vlne. A ak ma aj premôže taká zvláštna myšlienka, že niekto píše lepšie ako ja, závidím priemerne tak na 5 percent. Podľa mňa je super, že máme na Slovensku šikovných a talentovaných ľudí. A skôr by sme sa mali od seba učiť, dopriať si úspech a podržať sa pri neúspechu. Mnohé veci človek v knižnom biznise neovplyvní a navyše vnímanie textov je vo väčšine prípadov subjektívne, pre pokoj duše je toto poznanie kľúčové.

 

Píšeš knihy o mladých, máš dospievajúce dcéry. Ide to ruka v ruke? Sú pre teba tvoje dievčatá inšpiráciou aj motiváciou?

Veľmi ma inšpiruje hudba, ktorú dcéry počúvajú. Som uveličená, že dokáže byť aj po rokoch originálna, no zároveň cítiť návrat napríklad k 90-tym rokom, nielen v hudobnom priemysle, ale aj čo sa týka obliekania. Niekedy mám pocit, že všetko sa akoby opakuje a moje dcéry sú podobné ako ja v ich veku. Ale v živote mládeže sa aj veľa zmenilo, napríklad ich jazyk je iný, najmä vplyvom technológií a sociálnych sietí, aj my rodičia sme iní, otvorenejší a tolerantnejší voči určitým názorom. Aj keď ma stále prekvapuje určitá miera xenofóbie a homofóbie u niektorých rodičov, ale to už som odbočila od otázky.

Inšpirujú ma aj filmy a seriály, ktoré baby sledujú. Ja som sa akosi zasekla, stále si oveľa radšej pozriem niečo, kde sú protagonisti v tínedžerskom veku. Okrem toho sa často rozprávame o problémoch a trápeniach, ktoré sa aktuálne riešia v škole a v živote. Je toho veľa, čím si prechádzajú.

 

A čítajú dcérky tvoje rukopisy a knihy? Ak áno, sú skôr benevolentné alebo kritické?

Staršia dcéra Terezka čítala niektoré moje rukopisy i knihy. Páčia sa jej skôr tie, ktoré sú emotívne náročnejšie. Z tínedžerských čítala aj Nelám mi srdce, veď mi bola inšpiráciou – do istej miery – pri písaní postavy Andrejky. Najviac ju však zaujala postava Borisa, chcela by si o ňom prečítať viac. Veľa sme sa o príbehu rozprávali a vnukla mi niekoľko super nápadov. Julka začala čítať Nelám mi srdce a skončila v slzách pri venovaní, ktoré som napísala o našej sučke Lune, knihu potom už neotvorila. Možno sa k nej raz vráti...

 

U teba sme si akosi zvykli, že v príbehoch nič neprikrášľuješ. Hrdinov z tvojich kníh necháš často padnúť na kolená, niekedy ešte nižšie, no práve to je ten prvok, ktorý všetci milujeme. Nie vždy všetko uhráš do ružového konca, no z tvojich príbehov je cítiť surové emócie a aj ponaučenie. Viacerí čitatelia dokonca píšu v recenziách, že tvoje knihy by mali byť súčasťou povinnej literatúry v školách. Vedela by si si niečo také predstaviť?

Predstaviť by som si to dokázala, no nepáči sa mi veľmi myšlienka, že by boli moje knihy spájané so slovom „povinnosť“ , lebo povinnosť je väčšinou bleh. Priala by som si, aby tínedžeri siahali po mojich knihách dobrovoľne, so zvedavosťou a napokon aj s určitým vzrušením, a takto by možno išlo o znechutenie. Ale povedzme si, že by mi polichotilo byť zaradená medzi doplnkové čítanie, kde je možnosť výberu, aby som ležala, ale aj bežala z poličiek v školských knižniciach. Veď ja píšem pre tínedžerov, no mám pocit, že ma čítajú viac dospeláci... Ale lepší sa to a teším sa!

 

Prosíme, prezraď nám niečo viac o tvojich spisovateľských plánoch a poteš nás v redakcii aj svojich fanúšikov.

Momentálne pracujem na rukopise Nelám mi dušu. Kniha nebude ani náhodou vyrozprávaná z úplne rovnakých pohľadov ako kniha Nelám mi srdce, ale ešte stále nepadlo konečné rozhodnutie, do čích a koľkých duší budete môcť nahliadnuť.

Nepredbiehajme však. Najskôr by som vám rada ukázala príbeh Dafné a Dominika s pôvodným názvom Kráľovná čiernych tenisiek, ktorý sa časovo odohráva skôr ako Nelám mi srdce. V deň mojich narodenín som sa stretla s Bajou Dolce, ktorá je vážne super. Mala perfektný nápad, čo sa týka nového názvu KČT! Rada by som vám ho prezradila, no všetko má svoj čas, aj knižné odhalenia.

 

Na záver mám pre teba veľmi špeciálnu otázku. Predstav si seba ako tínedžerku, predstav si, že za ňou príde tvoje terajšie JA a porozprávaš jej o všetkých životných úspechoch i neúspechoch. Čo by si svojej tínedžerskej verzii povedala?

Viem, že sa ti to bude zdať bláznivé, no 1.6. 2012 si zošalela a stala sa z teba totálna zhrbená závisláčka. Nie, neboj sa, nepodľahla si drogám či alkoholu, ako sa to tvrdí o znamení rýb. No zrejme sa môžeš nazývať spisovateľkou. Ja viem, sorry, chcela si byť speváčka, ale na to si príliš hanblivá a málo talentovaná. Máš dve skvelé dcéry a manžela, a spočiatku bolo písanie experiment, ale konečne si dokázala niečo dokončiť, dopísať začatý príbeh, nielen naťukať ledva dve strany príbehu na stroji. Niektorí ti hovorili, že máš talent a iní ťa poslali na tvorivé písanie. Niekedy si sa celé dni nezastavila a večer si sa zakaždým vrátila k písaniu, aj napriek odmietnutiam, práve tie ťa motivovali.

Nepýtaj sa ma, či niekedy napíšem rukopis, kde bude hrať hlavnú úlohu Dylan McKay. Dospel spolu s tebou a ani ty už sa nechceš podobať na Brendu či na hocikoho krásneho z telky, chceš byť sama sebou a ľúbiš nedokonalé postavy vo svojich knihách. A jedna z tvojich kníh možno aj vďaka tomu získala nomináciu na Panta Rhei Awards.

A mimochodom, stále miluješ čiernu farbu, viem, že sa z toho tešíš, lebo si bola často rada neviditeľná, hoci si niekedy tajne túžila po opaku. Takto si sa dostala vďaka knihám medzi stovky ľudí, no zároveň si doma ako správny introvert s extrovertnými chvíľkami. Super, že?

 

Ďakujeme ti za príjemný rozhovor a prajeme ti veľa inšpirácie a chuti tvoriť ďalšie výborné príbehy. Nám si zmenila pohľad na mnohé veci, a to nedokáže každý.

Ja ďakujem za špeciálne otázky!