Stratená v nenávisti bojuje nielen v ringu, ale aj v živote

25. 03. 2024

Každý autor sa svojím debutom chce dostať do povedomia čitateľov a pevne dúfa, že sa príbeh zapáči. Medzi domácou tvorbou sa objavujú stále noví autori, avšak nie každému sa podarí hneď zažiariť. Toto, ale nie je prípad Claudii P. Torkan, ktorá svojou prvotinou Stratená v nenávisti zamiešala kartami na domácej spisovateľskej scéne a rozhodne sa nechystá prestať písať.

Prvá časť série Stratené zachytáva príbeh hlavnej hrdinky Hate, ktorá nemá na ružiach ustlané. Štyria prehnane ochranárski bratia, otec, ktorý ju namiesto pohladenia radšej fyzicky aj psychicky trestá a minulosť, na ktorú by chcela zabudnúť. Hate sa prediera životom ako sa dá až do okamihu, kedy pretečie posledná kvapka trpezlivosti a rozhodne sa vziať osud do vlastných rúk.

Z autorkinho štýlu písania vôbec nie je cítiť, že ide o prvotinu. Napísala príbeh s nedokonalými postavami, čo z nich naopak robí uveriteľné postavy. S ich konaním sa človek môže ľahšie zžiť.

Vo svojej knihe sa autorka nebojí poukázať na problematiku domáceho násilia, kde okolie nedokáže uveriť, že sa to skutočne deje. Chce byť slepé, až do chvíle, kedy vyplávajú na povrch dôkazy. Neuveriteľnosť týchto činov ich núti krútiť hlavami, ale v konečnom dôsledku už nemôžu odvracať zrak nad očividným.

Príbehom sa nesie aj nádej na lepší začiatok, že opäť vyjde žiarivé slnko a dni sa stanú lepšími. Cesta k nemu býva tŕnistá, ale to, na čom skutočne záleží, nie je spôsob, akým šťastie dosiahneme, ale jeho konečné nadobudnutie.

Zvláštnosťou príbehu je, že sa hlavná hrdinka venuje boxu, čo je pre ženu netradičné. Podľa mňa je to dokonalé oživenie knihy, ale neslúži na úkor hlavnej zápletky. Knihou sa tiahnu intrigy, tajomstvá, polopravdy, nečakané odhalenia, ktoré poriadne zamiešajú kartami a zanechajú čitateľa s otvorenými ústami.

Ako som už spomínala, v knihe sa vyskytuje téma domáceho násilia. Podľa mňa je dôležité hovoriť aj o takýchto, ťažších, témach. Autori a autorky prostredníctvom svojich príbehov môžu poukázať na rôznu problematiku a využiť svoj hlas, aby šírili osvetu. Claudia P. Torkan podľa mňa veľmi dobre opísala správanie obete aj agresora, ktorý si svoje správanie odôvodňoval skutočne zvláštnym spôsobom.

Rozprávať o domácom násilí je náročné a často sa stretne s názormi okolia, že si dotyčná/ý vymýšľa, alebo si za to môže sám/sama a podobné reči. Žiadna z obetí domáceho násilia si ho nezaslúži, či už je fyzické, alebo psychické. Často sa z toho vinia aj oni sami a ospravedlňujú agresora zo strachu, že by situáciu mohli zhoršiť. Ale aj napriek tomu treba bojovať a nebyť ticho. Ja som šťastná, že som nič podobné nezažila na vlastnej koži, alebo nevidela trpieť niekoho z mojich blízkych. To však neznamená, že mi je táto téma ľahostajná. Domáce násilie, ako aj iné zlé veci, by nemali vôbec existovať. Bohužiaľ, neexistujeme v dokonalom svete, kde je všetko krásne, milé a ideálne. Je potrebné hovoriť aj o zlých veciach a poukazovať na ne, aby pred nimi ľudia nezatvárali oči.

1. Čo ťa priviedlo k písaniu?

Dostala som sa k nemu už na základnej škole. Keďže som nevedela dobre kresliť ani nič iné, vždy som si pri zadaní pomáhala práve príbehmi. Pamätám si, ako nám dala učiteľka pred Vianocami zadanie o najkrajšom darčeku. Bolo na nás, či niečo vyrobíme, nakreslíme, alebo napíšeme, no a ja som prišla s príbehom o tom, ako si jedno dievča donieslo domov strateného psíka. Vtedy mi prišlo oveľa jednoduchšie napísať nejaké 3-4 A4ky, než nakresliť stromček a pri ňom ľudí. Taktiež, moja babina mala celú chodbu zahltenú knihami, ktoré v nej boli poukladané ako tetris, a vždy, keď som k nej prišla, som na nej išla oči nechať. Vravela som si, že by to bolo skvelé, keby som raz na nejakej videla svoje meno. Myslím, že vtedy som sa nejako podvedome rozhodla, čomu by som sa chcela venovať.

 

2. Bol Stratená v nenávisti tvoj prvý dopísaný príbeh?

Ani zďaleka. Pred Stratenou som napísala päť iných rukopisov a viac ako dvadsať fanfiction príbehov, ktoré som počas rokov pridávala na vlastný blog. Stratená v nenávisti je však prvý príbeh, s ktorým som sa chcela podeliť s ostatnými, a preto som skúsila šťastie a poslala rukopis do vydavateľstva.

 

3. Je možné, že sa s čitateľmi podelíš aj o niektorý z týchto príbehov? Ktorý z nich by si chcela vidieť aj v tlačenej podobe?

Nemyslím si, minimálne nie v podobe, ako som ich prvotne napísala. Niektoré z nich sú už aj 8-10 rokov staré. Viem si ale predstaviť, že ak sa raz k niektorému z týchto žánrov vrátim, tak z nich niečo využijem, prinajmenšom mená. Snažím sa však riadiť heslom, že každý napísaný príbeh nás niekam posúva a nie z každého musí byť hneď kniha.

 

4. Vráťme sa k Hate. Čo ťa primälo k tomu, aby si do príbehu zakomponovala hrdinku, ktorá sa venuje boxu?

Prvotne som chcela vytvoriť niečo, čomu by sa venovali všetci súrodenci. Chcela som im dať ich vlastnú komunitu, niečo, čo by ich spojilo a vďaka čomu by si mohli rozumieť, i keď sú vo svojej podstate všetci iní. Taktiež som chcela hrdinku, ktorá by sa venovala niečomu menej tradičnému pre ženy, a z mojich vlastných požiadaviek mi vyšli práve bojové športy.

 

5. V príbehu spomínaš aj ťažšie témy, ako domáce násilie a iné. Chcela si poukázať týmto spôsobom na túto problematiku?

Svojím spôsobom áno. Zo začiatku mi šlo len o to, aby som vytvorila hrdinku, ktorá by v mnohom pochopila moju vlastnú frustráciu a hnev. Ako som sa do príbehu ponárala hlbšie, uvedomila som si, že niektoré témy si zaslúžila väčší priestor, napríklad aj domáce násilie. Najmä to na deťoch, pretože poznám mnoho ľudí, ktorí si prešli peklom, a pritom by to na nich človek nikdy nepovedal. Nikdy nedostali pomoc, ktorú si zaslúžili, pretože "imidž" rodiny bol dôležitejší.

 

6. Častokrát sa obete boja prehovoriť zo strachu, že by im nikto neveril. V príbehu badám pozitívny odkaz pre týchto ľudí. Bolo tvojím úmyslom ho vyslať do sveta alebo prišiel prirodzene pri písaní?

Všetko v príbehu išlo prirodzene. Nechcela som tlačiť na pílu alebo v tomto prípade na Hate, pretože sú veci, s ktorými sa postavy a obete musia vysporiadať samé. Každý potrebuje iný čas na vyrovnanie sa s minulosťou. Ja som sa snažila skôr ukázať, že to nie je len obeť, koho sa násilie dotýka, ale častokrát môžu trpieť aj najbližší, ak o ničom nevedia.

 

7. Páči sa mi, že každá z tvojich postáv je jedinečná a zapamätateľná. Ak by boli reálni ľudia, s kým by si sa chcela stretnúť najviac?

Ďakujem. Pravdepodobne by to bola práve Hate. S odstupom času v nej vidím veľa svojich vlastností, takže by to bolo ako stretnúť sa s mladšou mnou, ak to dáva zmysel. Veľmi rada by som ju objala a uistila, že všetko bude raz dobré a že hnev, nech je akokoľvek opodstatnený, nikdy nič nerieši. Práve naopak, ubližuje nevinným. A hneď po nej by išla Riley, pretože táto knihomoľka je osoba, ktorú vo svojom živote potrebuje každý. Dokáže rozosmiať, pomôcť a nebojí sa povedať svoj názor. Myslím, že od nej by som sa sama dokázala čo-to priučiť.

 

8. Ja by som sa k vám rada pridala. A ak by išlo o mužskú postavu? Kto by to bol?

Pri tých mužských je to trochu zložitejšie, pretože každý z bratov si prechádza vlastnými problémami a bojuje so svojimi démonmi. Paradoxne, hoci som ho sama pri písaní nemala až tak v láske, by to bol Benjamin. Bol síce otcovým obľúbencom, no v snahe byť najlepší toho veľa stratil.

 

9. Myslím si, že máš veľmi pekne našliapnuté na skvelú sériu, nielen prvú knihu. Premýšľala si koľko kníh by mala? Môžeš nám niečo viac prezradiť?

Keď som začínala písať, v hlave som mala tri hlavné hrdinky, ktorých príbehy som chcela rozpovedať. Neskôr sa k hrdinom ale pridali iné postavy, iné dejové línie, ktoré momentálne obývajú moju myseľ. Aj preto som sa začala pohrávať s myšlienkou štyroch samostatných kníh a jednou novelou, v ktorej by dostala priestor záporná postava. Môžem ale povedať, že pri písaní druhej časti mi napadol trochu temnejší spin-off príbeh, čo by mohlo sérii pridať jednu knihu, ale momentálne je to len vo fáze rozvíjania myšlienok.

 

10. Držím ti palce s písaním ďalších príbehov, na ktoré som rozhodne zvedavá. Na záver sa chcem ešte spýtať, ak by si si mala vybrať iný žáner, aký momentálne píšeš, aký by to bol a prečo?

Rozhodne by som sa raz chcela opäť vrátiť k fantasy, pretože aj keď je reálny život dobrý, mám rada, keď sa z neho môžem na pár hodín vytratiť k mágii. Ďakujem veľmi pekne za skvelý rozhovor.

Článok a rozhovor pre vydavateľstvo VENUPRESS pripravila Zuzana Fabianová